Prvá som ho uvidela ja, našťastie. Stál na schodíkoch do lóže. Muž okolo 30-tky, tvár vysekaná ako z kameňa, treba ju len obrúsiť, agent Krowiak by závidel. Začali sa otvárať registre v mojom mozgu. Odkiaľ ho sakra poznám... z obchodu, vodil dcérku do škôlky popri našom dome alebo je to ten švajčiarky ogrgeľ, ktorý ma obťažoval na zastávke? Musím si rýchlo spomenúť, aby som v prípade, keď ma uzrie aj on, vedela, ako sa mám zachovať. Vlietnuť mu na jeho hruď a či jednu vraziť?
Mozog ma zradil, asi sa prepálil pri včerajšom IQ teste. Registre sa neotvárali, závity nefungovali a šedá kôra asi načas zbledla. Najlepšia stratégia bola zaujať pozíciu mŕtveho chrobáka, pokým sa mi to v hlave nerozleží.
Pozícia mŕtveho chrobáka dlho nevydržala, pretože sa začal blížiť ku mne. Už len jeden rad, už len 10 sedadiel, už len 5,4,3... a sedí vedľa mňa a usmieva sa na mňa. Pozdrav som zakamuflovala do niečoho medzi "Ahoj" a "Dobrý deň". "Ahoj, ja som Martin."
Podávaná ruka visí vo vzduchu. Pristúpila som na hru.
"Ahoj, ja som Judita."
Niektoré registre vylučovacou metódou vypadli. Zdá sa, že pri našom predchádzajúcom stretnutí sme si nepotykali. Okruh ľudí sa dramaticky zúžil, ale stále mi to nedochádzalo. Skúsila som výstrel na slepo, možno je to absolvent matfyzák a od priateľa som vedela, že jeden z jeho kamarátov určite pôjde na Fed Cup.
"Filip mi spomínal, že prídeš." Okolo nebolo toľko hluku, aby sa mohol zatváriť tak nechápavo, ako to urobil. Nebolo to ani len tesne vedľa. Pozícia mŕtveho chrobáka sa vrátila a mozog opäť bežal na plné obrátky.
"Takže aj Ty si fanynka tenisu?"
Nasledovala neurčitá odpoveď, ktorá nemohla nič pokaziť.
"Dostala si lístky z Vašej firmy xyz?"
Hm, takže vie, kde pracujem. Videla som svetielko na konci tunela. Ďalší výstrel."Si tu sám?"
"Hej, aj Ty?"
Prikývnutie.
A potom všetko cvaklo. Otvoril sa správny priečinok. Tvár sa mi priradila k obleku, ktorý teraz nemal a vykľul sa z toho náš firemný právnik z 5. poschodia. Spokojná sama so sebou som ďalej udržiavala nezáväzný rozhovor, ale už o poznanie uvoľnenejšia.
Určite sa to stáva aj vám. Celí nervózni si neviete spomenúť, kam zaradiť toho-ktorého človeka. Ako sa k nemu správať, ako ho pozdraviť, alebo či ho hneď poslať do... Možností je tak veľa a čas sa kráti. V najhoršom prípade Vás bude ešte aj na smrteľnej posteli kváriť tvár bez mena, ktorú ste 21.4.2007 o 14.35 videli v potravinách pri oddelení s paradajkami.
Príbeh sa však nekončí. Na ceste k východu z NTC išiel oproti mne postarší asi 60-ročný pán dôstojného vzhľadu. Nepozdravili sme sa, ale obaja sme sa po pár krokoch ešte obzreli. Obom nám to nepálilo. Po pár sekundách som si spomenula. Stretli sme sa v Crowne Plaza. Ale čo tam robil? A čo dopekla som tam robila ja?!?