Vedela si predstaviť, že by z trpkosti a z istej dávky masochizmu dal raz svojim deťom také isté mená, aké si zvolili pre svoje vlastné oni dvaja. Určite sa ožení, samotu dlho neznesie.
Pozrela do zubatého slnka, ktoré presvitalo cez zasnežené vrcholky smrekov a prižmúrila oči. Už jej bolo teplejšie. Vždy mala rada ticho a tu bolo počuť len vrzgot snehu, keď pravú ruku zamyslene ponárala do hrubej zimnej prikrývky. Ľavú mala stiahnutú špinavým obväzom. Ešte teraz cítila spálené mäso. Trpko sa zasmiala. Ako si vôbec mohla myslieť, že to bude dostatočný trest za to, čo mu spôsobila. Chvíľu cítila úľavu, ale keď počiatočná bolesť pominula, tak sa všetko vrátilo.
Od detstva ju fascinovali rozprávky a ich číselná symbolika. Trojruža, tri princezné, trojhlavý drak, tri oriešky, troje rozprávkové šaty, ale najviac milovala Andersonovo Dievčatko so zápalkami. Z domu si preto vzala zápalkovú škatuľku s troma zápalkami. Chcela sa aspoň raz cítiť ako v rozprávke. Škatuľka bola celá žltá s tromi malými štvorčekmi uprostred. Už vedela, prečo si vybrala práve túto.
Otvorila ju a vybrala prvú zápalku. Plamienok sa rozhorel. Sústredene sa doň zadívala, hoci už cítila, že má ťažké viečka. Uvidela mamu obrátenú chrbtom, ako pri červenom kredenci pripravuje nedeľný obed. Bola to krehká žena, ktorej dlhý čierny zapletaný vrkoč siahal až po lopatky. Nikdy jej nevidela do tváre, vždy si pamätala iba jej chrbát. Nevšimla si, že zápalka dohorela, a pritom jej popálila prsty. Už si ich aj tak ledva cítila.
Škrtla druhou zápalkou a uvidela sa medzi hrobmi. Všetci plakali, len ona sa nechápavo dívala očami 5-ročného dievčatka. Dedko zajtra opäť vstane a dá jej veľkú päťkorunáčku, ktorá jej zakrývala celú dlaň. Nerada sa dlhšie zdržiavala v jeho blízkosti. Starecký pach ju odpudzoval a ako veľmi kontrastoval s vôňou fialiek, ktoré držala pri pohrebe v ruke.
Oči sa jej už zatvárali. Pošúchala si ich snehom. Ešte chvíľu vydrží.
Pri ohni poslednej zápalky uvidela tata, ako plače v garáži. Stalo sa to vtedy, keď na dva dni úplne oslepla. Nikdy ho nevidela plakať, ani vtedy nie, ale vedela si to predstaviť. Zajtra bude plakať. Možno sám.
Viečka sa zatvorili. Ticho ju celú obklopilo. Necítila nič, iba pokoj, svätý pokoj. Posledný raz sa pousmiala, keď jej dedko podal bruchatú päťkorunáčku...
Venované M.B., vďaka ktorému časť môjho ja musela umrieť.