Začína to už ráno. Bojím sa, že zaspím do mojej novej práce, a tak sa celú noc prehadzujem. Vnútorné hodinky mi nefungujú a na mojom mobile zase nefunguje displej (okrem iného) a ergo ani budík sa nedá nastaviť. Obyčajný budík nepoužívam, lebo ma z neho chytá fóbia. Večné tic-tac ma privádza do zúrivosti. Môj strach z digitálneho budíka má na svedomí mediálne známy digitálny smog.
Keď prídem do práce, obchádza ma strach vždy, keď musím ísť na WC. Pri myšlienke, že nespoznám členku predstavenstva a nepozdravím ju náležite aj so všetkými príslušnými titulmi, sa mi na čele perlí pot. Vlastne mám šťastie, že nemáme unisex záchody ako v známom TV seriáli, lebo ešte neviem, ako vyzerá generálny riaditeľ.
Mám obavy, čo presne si v novom kolektíve dovoliť môžem a čo už nie. Mám sa správať ku kolegom s ležérnou srdečnosťou alebo so srdečnou ležérnosťou?
Domov idem autobusom, stopovanie neprichádza do úvahy. Mama mala pre mňa svojskú obmenu hesla sloboda – rovnosť – bratstvo: nepiť – nefajčiť – nestopovať. Jej vety typu „A čo keby...“ ma naučili obozretne a podozrievavo si obzrieť každého, kto mi ponúkne výrobky s etiketami Vodka, Camel a Chlap ponúkajúci odvoz a následne to nahlásiť príslušnej policajnej hliadke.
Vyhýbam sa električkám. Vďaka jednotke sa mi podarilo vraziť do zastávky na nám. SNP a pred ďalšou tetanovou injekciou mám rešpekt.
So sestrou sa doma veľmi nerozprávam a hlavne sa jej nedotýkam. Už som jej zlomila nos, odrezala prst a bojím sa, že to ešte neskončilo.
Cez ulicu kráčam iba v nevyhnutnom prípade. Už som riadne ohluchnutá od trúbenia kamiónov.
Do kaviarní nechodím. Už som jednu skoro podpálila, keď som na horúci olej liala vodu. (Áno, vyštudovala som matfyz.)
Dnes som zistila, že nie som so svojim strachom úplne sama. Bývalá spolužiačka sa mi na ramene vyplakala, že jej frajer bol ako vojak výsadkárom a výsadkári majú v skutočnej vojne životnosť len niekoľko minút. Konečne som našla spriaznenú dušu. Bojím sa ju však pozvať na kávu, možno by ma odmietla.