Ešte tam stála, keď som si v neďalekej obuvi povedala, že predsa len počkám do ďalšej výplaty. Zdravila ma, keď som si do čistiarne odnášala mamin španielsky 25-ročný kožuch, ktorý unesie len silná žena rodu Sobotovie. Popri nej som chodievala k rodine Š. na koláčik a posledné klebety.
Tú smutnú správu mi oznámila mama. V živote som z jej jemných úst nepočula vysloviť slovo ‘vandal‘ s takým odsudzujúcim dôrazom. Šíriaca sa tlaková vlna skoro postŕhala čiapky spolucestujúcich v autobuse.
Večer sme si zapli správy kvôli každodennému prísunu krvi a zločinu. A tam bola! Kuracia šťava mi voľným pádom pristála na moje nové staroružové tričko s dlhým rukávom za baťovskú cenu. Naša dopravná značka! Ťažko sme ju spoznávali. Pokrútená ako paragraf, už nikdy na ňu nebudú rovnomerne dopadať slnečné lúče. A vedľa nej...stál tam on a možno chcel byť mojim snom..., ale nebol! Skutočný z mäsa a kostí, vždy taký výrečný, teraz bľabotajúci a koktajúci pán poslanec C. Vo výrečnosti ho našťastie zastúpila naša krčmárka, skvelá to ženička. Vox papuli bol jednohlasný – ožratý ako doga a zrýchlenie po nehode ako gepard.
Prečo práve NAŠA značka!? Prečo tam nemohol stáť iný menej žltý, menej hliníkový a menej úžitočný predmet pre celé ľudstvo? Veď výber je taký veľký. Od detského kočiarika až po francúzsku barlu.
Našťastie aspoň pánovi poslancovi sa nič nestalo, hoci mu vďaka tej nehode trošku zbrunátnel noštek. O pár hodín sa už s úsmevom na perách a vodičákom vo vrecku cítil natoľko vo svojej koži, že hneď niekoho zažaloval. Chvalabohu, všetko sa vrátilo do starých koľají.
Bol to čierny víkend. Skutočný chlap ochorel, Lebkoun si zopakoval pamätnú scénku Ľudevíta Štúra na doskách, ktoré znamenajú svet a pánovi Faktickému vletel do cesty fantóm opery. Traja muži,....ehm ľudia, .....nazvime ich radšej občanmi (majú občiansky preukaz), ktorí tak výstižne reprezentujú Slovensko, mohli zatriasť krpčekmi. Koho by mi bolo najviac ľúto? Boh ochraňuj naše značky!